Nebojíte sa výšok? Ak ste minimálne na posledné dve otázky odpovedali kladne, určite by bola pre vás zaujímavá turistická trasa, ktorá patrí vo Vysokých Tatrách k najatraktívnejším značeným chodníkom. A okoreniť si ju môžete nocou strávenou na vysokohorskej chate.

Ak nemáte žiadne skúsenosti (alebo minimálne) s vysokohorskou turistikou, spomeniem aspoň niekoľko základných rád, na ktoré by ste nemali zabúdať ak idete hore. Tí skúsenejší môžete nasledujúci odsek rovno preskočiť.

1) Počasie je základ. Na turistiku sa v Tatrách vyráža skoro ráno (rozumej 5-6:00) Najmä počas leta hrozia okolo poludnia búrky z tepla. Dôležité je sledovať aj stránku Horskej služby, kde nájdete upozornenia, prípadne predpoveď počasia v horských polohách. Tatry sú povestné tým, ako sa v nich v priebehu pár minút dokáže zmeniť počasie. Nikdy nezabudnem, ako sa začiatkom septembra ľahké mrholenie zmenilo na snehovú víchricu, kedy za hodinu napadlo asi 20cm snehu. A to sme boli iba na Tatranskej magistrále.

2) Poistenie na zásah horskej služby – bez toho by vás výlet mohol vyjsť pekne draho. Stojí to pár centov a ja si ho vždy zaplatím cez mobilnú aplikáciu poisťovne Union – trvá to iba niekoľko sekúnd.

3) Pevná obuv, nepremokavá bunda, suché veci na prezlečenie, niečo na doplnenie energie a aspoň 2 litre vody.

4) Ja si pre každý prípad beriem aj turistickú lekárničku, elastický obväz, čelovku a aplikáciu Horskej služby (v prípade potreby odošle SMS s vašimi súradnicami)

Náš výšlap začíname v Tatranskej Lesnej. Najčastejšie sa na Terynu chodí zo Smokovca, ale my sa chceme vyhnúť davom nedeľných turistov a najmä sa tam dá bezplatne zaparkovať. Kúsok od parkoviska nastupujeme na žlto značený chodník. Ľahké stúpanie nás príjemne zahreje, po pravej strane nám šumí Studený potok. Avizované dve hodiny na Vodopády Studenovodského potoka zvládame za polovicu, ideme však veľmi rezko. O chvíľu sme pri Reinerovej chate, kde sa náš chodník stáča doprava smerom na Malú Studenú dolinu.

Pri Zamkovského chate si dávame prvý krátky oddych, kde sa iba napijeme a frčíme ďalej po zelenej. Po chvíli sa nám začnú otvárať parádne výhľady. Keď nastúpime do prudšieho stúpania, konečne spomalíme a vychutnávame večernú Malú Studenú dolinu. Po turistoch ani stopa, sme tam úplne sami. Pri stúpaní na chatu sa podchvíľou zastavíme a kocháme sa výhľadmi.

Všetko sa zrazu spomalí, problémy ostali niekde dole. Hlava sa nádherne vyprázdni, nemáš kedy myslieť na hlúposti, treba sa totiž sústrediť na to, kam šliapeš. Na Téryho chatu prichádzame pred 21:00. Sympatická blonďavá kočka nám ponúka polievku, dávame si k nej pivečko. Tam hore čas plynie úplne inak, signál je mizerný, nikto nečumí do mobilu. Nemecká turistka si číta knihu opretá o svojho manžela, pri dvoch stoloch sa mastia karty. Počuť angličtinu, nemčinu, poľštinu a samozrejme češtinu. Sadnem si k oknu a pri pivečku pozorujem padajúci súmrak. V doline žiaria svetlá Popradu. Chatári nám pripravujú nocľah na zemi v jedálni, keďže pre nás už nezostali voľné postele. Máme v dispozícii matrac, deku aj vankúš, takže spacáky sme trepali hore zbytočne.

Presne o desiatej sa zhasnú svetlá v jedálni. Nemeckí turisti vzorne zaliezajú na lôžko ako na povel (nemecká výchova). Ostatní sa pomaly vytrácajú na izby. Ostávame len my dvaja s parťákom a dvaja Česi. Tí to trošku prebrali s alkoholom, sú hlučnejší, akoby sa patrilo. Po desiatich minútach ich príde zdrbať tá sympatická kočka, čo nám dávala polievku, ale už netvári tak prívetivo. Bratia sa tak radšej odobrali von pred chatu. My potichu debatujeme a usrkávame slivovicu zo svojich zásob. O polnoci zalezieme aj my do svojich pelechov.

Okolo šiestej sa chata prebúdza k životu, chatári chystajú raňajky pre turistov. Presne o pol siedmej nás zobúdza z repráku Smetanova Vltava. Vykuknem z okna, výhľad do doliny s týmto hudobným podmazom je priam epický. Bratia Česi sa budia až na tretie upozornenie a vyzerajú, akoby ich v noci uniesli ufóni. Chvíľu nechápu, kde sa to vôbec nachádzajú. Spraceme jednoduché, ale výdatné raňajky a prví odchádzame z chaty. Spoločnosť nám robia kamzíky, ktoré sa nás vôbec neboja, iba z povinnosti vždy kúsok odbehnú. V žľaboch sa drží ešte sneh. Pomaly nastupujeme pod Priečne sedlo. Už ho idem asi štvrtý krát, ale tento rok sa mi zdá akési strmšie. Hold už mi lásko není dvacet let. Skaly sú po včerajšom daždi klzké, tak dávame dvojnásobne pozor, kam šlapeme.

Po slabej polhoďke sme hore, výhľady sú však kvôli hmle mizerné, tak sa dlho nezdržiavame a pokračujeme do Veľkej Studenej doliny. Keďže počasie sa začína kaziť, musíme upustiť od svojho plánu pokračovať do sedla Prielom a na Poľský hrebeň, a tak sa už neponáhľame. Spoločnosť kamzíkov vystriedali svište. Malí sympatickí tlsťoši majú obdivuhodnú rýchlosť.

Po troch hodinách od štartu z Terynky prichádzame ku Zbojníckej chate. Ako vchádzame, spúšťa sa silný lejak a naše plány pokračovať na Poľský hrebeň definitívne pochováva. V pokoji vypijeme pivečko, zjeme cesnačku a pozorujeme prichádzajúcich premočených turistov.

Keď dážď ustane, vyberieme sa dole. Veľká Studená dolina je nekonečná, po ceste aj my zo trikrát zmokneme (nech žijú pláštenky) a sme celkom radi, keď prichádzame k Reinerke, ktorá je tradične obsypaná víkendovými turistami. Počasie sa umúdrilo, vyšlo slnko a pomaličky nás osušilo.

Odtiaľ to je už iba hodinka k autu, kde sa prezliekame a vraciame sa späť do našich uponáhľaných končín. Už teraz nám však Tatry chýbajú a celú cestu plánujeme, kam pôjdeme nabudúce. Je to ako droga, už sa nevieme dočkať ďalšej dávky. V tých horách je niečo nedefinovateľné, čo človeka chytí za srdce, poriadne sa s ním pohrá a už mu nikdy nedovolí zabudnúť.

autor: redakcia