vlkolinecMusím to povedať hneď na začiatku, Vlkolínec bol pre nás okrem nádhernej architektúry jedným veľkým sklamaním. Ako pamiatka UNESCO by zaslúžil oveľa lepší prístup, než aký je tam k nemu teraz.

Avšak kým sa dostaneme ku kritike, najskôr trocha teórie zo stránky www.vlkolinec.sk :

vlkolinecVlkolínec sa nachádza na Slovensku vo vnútorných Západných Karpatoch, v pohorí Veľká Fatra, vo výške 718 m.n.m., pod vrchom Sidorovo a je mestskou časťou Ružomberka

Vlkolínec trvalo obývaná obec, v súčasnosti s 29 obyvateľmi v 18 domoch z celkového počtu 55 domov

Vlkolínec má rozlohu 797 ha, zastavaná časť s drevenou architektúrou horského a podhorského typu severného stredného Slovenska, podstatnú časť chránených objektov tvoria drevenice respektíve hospodárske dvory (usadlosti)

Vlkolínec bol v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako unikátny krajinno-sídelno-architektonický komplex  Základnou hodnotou je vyvážená interakcia (vzťah a väzby) človeka a prírody, sídla a krajiny.

Dosť bolo teórie, poďme ku kritike. Hneď na začiatku budú chcieť od Vás 2 éčka ako vstupné. To by bolo síce v poriadku, pamiatky treba nejako udržiavať (rád by som však vedel, kam tie peniaze vlastne idú – za rok to musí byť krásna sumička). Čo však nie je v poriadku, že od Vás budú chcieť peniaze aj keď Vás prírody zavolá a Vy budete musieť ísť tam, kde aj králi chodia pešo. Pochodil som už toho veru dosť a veru si nepamätám, že by som musel platiť niekde za WC tam kde som si už zaplatil vstup.

Po prvom rozčarovaní nasledovalo ďalšie. Skoro pri každom dome stojí odparkované osobné auto, väčšinou s bratislavskou alebo seneckou ŠPZ. Ako je možné, že areál pamiatky UNESCO pôsobí ako dedinské parkovisko? Ako vôbec môžu správcovia dovoliť vjazd s autom dovnútra? Veď predsa dole pod areálom je parkovisko, tak hádam už toľko majitelia chalúp prejdú.

Ďalšia facka nasledovala pri návšteve múzea. V programe bolo, že v daný dátum sa bude prezentovať háčkovanie a čipka, avšak miesto nich tam boli drotárky a nejaká pani tkala na krosnách. Pri otázke, kde sú čipkárky nasledovala bohovská odpoveď: „Oni tu nechodia podľa programu, oni sa dohodnú, ako majú čas a vtedy prídu.“ Na to som fakt nemal slov.

Sklamaní sme si zašli aspoň na kafe, avšak pohostinstvo vyzeralo ako štvrtá cenová v každej druhej dedine + nejaké suveníry vystavené k tomu. Za tie prachy, čo tam každý rok vyryžujú, by sa aspoň mohli naučiť, ako sa robia služby.

Napriek tejto zdrvujúcej kritike musíme pridať Vlkolínec do sekcie odporúčame. Čo sa služieb týka, je to síce hanba, ale nič, čo by sa v budúcnosti nedalo zlepšiť. A tie nádherné chalúpky jednoducho stoja za pozretie.

autor: redakcia